Prihlásenie



Kalendár udalostí

« August 2019
PoUtStŠtPiSoNe
 1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

Do pozornosti:

PRV
Financované ES

Slovensko je cudzie potraviny, vlastná výroba odumiera

Slovenské potraviny miznú z trhu ako topiaci sa jarný sneh. Vlastné bravčové mäso vystriedalo nemecké, dánske a španielske. Namiesto slovenskej hydiny podávajú v reštauráciách brazílsku alebo na vidieku predávajú rovno z áut poľskú. Syry sú české a poľské, paradajky holandské a zemiaky francúzske.
Čo je ešte slovenské? Cukor, pivo, chlieb. Pozor, ak ho upiekli v reťazcoch, mrazené cesto si obchodníci doviezli z Rakúska alebo Poľska. Mimochodom, aj takej maličkosti, ako je droždie, ukradli trh, domácej výroby je už len štvrtina.
Na Slovensku sa predáva už len 45 percent potravín, ktoré vyrobili slovenskí poľnohospodári a potravinári. Číslo, ktoré na konci tuhej zimy zverejnila roľnícka a potravinárska samospráva, mrazí. Nielen farmárov, ale aj spotrebiteľov. Akoby aj nie, jednoznačne hovorí o upadajúcej miere potravinovej bezpečnosti krajiny.
Ľudí čoraz viac rozčuľuje pochybná kvalita predávaných potravín. Aj tým, ktorí sa nikdy nezaujímali o poľnohospodárstvo, dochádza, že kdesi sa stala chyba. Vo vzduchu visí otázka, ako je možné, že Slovensko, ktoré sa vždy vedelo nakŕmiť z vlastných zdrojov, ľahkovážne dováža potraviny, čo si môže vyrobiť samo?
 
Čí blahobyt platíme kúpou potravín
Mimochodom, ročne minú Slováci za potraviny a nealkoholické nápoje vyše štyroch miliárd eur, teda stodvadsaťpäť miliárd starých korún. Bezmála polovica týchto peňazí skončí vo vreckách zahraničných farmárov a potravinárov. "Slovenským zostanú prázdne ústa a keď sa nespamätáme, budú možno ešte prázdnejšie, naše maštale ešte pustejšie a čoraz viac polí a lúk bude zarastať burinou." Hrozivá čierna budúcnosť. "Áno, už k nej veľa nechýba," hovorí ekonóm Peter Serenčeš, ktorý prednáša na Katedre financií SPU v Nitre.
Jozef Hurný je úspešný mliekar, jeden z posledných slovenských mohykánov v mliekarenstve. Až na zopár mliekarní takmer všetky patria zahraničným spoločnostiam alebo už dávno skončili na potravinárskom cintoríne. Humenská mliekareň, ktorú manažuje Hurný, ešte vzdoruje konkurencii.
Vzdorovitý a temperamentný východniar, nositeľ vari dvoch desiatok ocenení za špičkovú kvalitu mliekarenských výrobkov, však v posledných rokoch nemá veľa dôvodov na spokojnosť. Podobne ako hydinári vedie vysiľujúci boj s poľskou konkurenciou, ktorá si získava slovenských spotrebiteľov nízkymi cenami kurčiat, syrov.
"Každý mliekar vie, že dobrý syr nie je lacná záležitosť. Liter tuku vyjde na stovku," ráta ešte v korunách Hurný. Keď príde mliekar do reťazca, prvé na čo sa ho pýtajú, je, akú ponúkne cenu. Obchodníci chcú čo najnižšiu, obľúbenú eidamskú tehlu by radi kúpili za tri eurá.
Ako sa vpratať do tejto ceny? Konkurenti z Poľska už na to prišli. Nahrádzajú časť mliečneho tuku lacnejším rastlinným. Už to nie je pravý syr, čo sa Hurnému bridí, je to proti jeho mliekarskej cti, lenže obchod zaujíma najmä cena.
Svoje o lacnote vedia aj hydinári. Timotej Husár vybudoval spolu so spoločníkom Jozefom Halvelandom vo Veľkom Záluží neďaleko Nitry moderný hydinársky podnik. Vyrábajú tu vzduchom chladenú hydinu. Táto technológia umožňuje dodávať na trh čerstvé kurence. Aj táto dvojica dostáva v reťazcoch ako prvú otázku, za koľko?
Nie je na nej nič neprirodzené, keby obchod ponúkal na pultoch vždy rovnocenný tovar. Lenže z celého sveta dovezené kurčatá, ktoré hravo podliezajú cenu, sa slovenským nemôžu zväčša rovnať. Dokonca ani vtedy, keď pochádzajú z krajiny galského kohúta. Vlani slovenskí potravinári na hanbu Francúzov vrátili zásielku kurčiat, ktorá nemala nič spoločné so slušným tovarom.
 
Kto šetrí, je lacno a nezdravo
Na Slovensko čoraz viac prenikajú tovary, ktoré ohrozujú zdravie spotrebiteľa. Vlani to boli nemecké vajcia, bravčové a hydinové mäso, ktoré mohli obsahovať rakovinu spúšťajúce dioxíny. Nasledovali uhorky s vražednými baktériami e–coli. Neboli zo Španielska, ale na počudovanie opäť z Nemecka, kde si úzkostlivo potrpia na čistotu.
A najčerstvejší prípad, poľské mliečne a mäsové výrobky, ktoré prisáľali cestárskou soľou.
Dosť škandálov v priebehu jedného roka na to, aby spotrebitelia otočili každý výrobok dva razy v rukách a pozreli sa, odkiaľ pochádza. Lenže veľa Slovákov patrí k spotrebiteľom, ktorí si vyberajú tovar najmä podľa ceny.
"Nemožno sa tomu čudovať, keď priemerný slovenský zárobok je čosi nad 750 eur. V čase, keď rastú takpovediac všetky režijné náklady na domácnosť, ľudia hoci šetria, vydávajú za potraviny stále viac peňazí," všíma si analytik trhu s potravinami Ľubomír Drahovský.
Časy, keď sa mohlo povedať, že slovenské potraviny sú lacné a zrážali infláciu, sú minulosťou. Slováci vydávajú za potraviny 22 percent zo svojich príjmov, teda dvojnásobok toho, čo oveľa bohatší Nemci. Čím sú spotrebitelia bohatší, míňajú na jedlo menej, čím zarábajú menej, tým väčšiu časť z výplaty im odkroja nákupy potravín a nápojov. Drahovský odhaduje, že ľudia s mesačnými zárobkami medzi 400 až 500 eurami minú viac ako štvrtinu svojho platu na to, aby nakŕmili svoje rodiny.
 
Slovenský príbeh z Turca
Kto nemá dosť peňazí, šetrí aj na jedle. Najviac si uťahujú opasky ľudia na vidieku a v malých mestách, kde je málo pracovných príležitostí.
Zlata Holubová vedie už takmer dvadsať rokov družstvo Gader Blatnica. Je to energická podnikavá žena, ktorá hľadá spôsoby, ako vyjsť v ústrety slovenským spotrebiteľom. Už roky predáva blatnické družstvo mäso, lenže jeho predajne nie sú priamo v obci, ale v Martine a Vrútkach. Premelie sa tam viac ľudí.
"Viete, od koho najčastejšie nakupujú ľudia v Turci mäso? Od Poliakov z pojazdných predajní. Je lacné, tak si ho kupujú, čo na tom že je plné vody, chutí ako blato, ale je cenovo dostupné," neodpustí si štipľavú poznámku na margo kvality poľskej konkurencie predsedníčka družstva.
Hoci starostovia slovenských obcí majú povinnosť hlásiť prítomnosť poľských predajcov, nerobí to každý. Chcú mať pokoj s ľuďmi, lebo tí zasa chcú lacné mäso. "A viete, čo o ňom hovoria veterinári, ktorí ho skúmali? Že je dva razy preprané a vysušené, ale ľuďom ani zamak nevadí, že je to hnoj, len nech je lacné. Tak sa tu žije. Pripomeňte to politikom, ktorým pred voľbami tak veľmi leží osud a zdravie národa na srdci," povie Zlata Holubová.
Lenže Poliaci nie sú jediní, ktorí tvoria čierny trh, neodvádzajú štátu odvody zo zisku, neplatia dépéháčku a konkurujú poctivým domácim výrobcom. Po dedinách sa objavujú rôzne malé výrobne mäsa. Nemajú vývesné štíty. Títo príštipkári, často bývalí profíci, kedysi robili v pozatváraných bitúnkoch a mäsokombinátoch. Sú bez práce. Pohli rozumom, pozháňali svine z najbližšieho okolia a robia zabíjačky. Sú efektívni, vyrobia len toľko, koľko "zodbytujú". Ako jednoducho. Výrobky distribuujú cez manželky a známych okoliu. Vie sa to? Vie.
Od chvíle, čo Slovensko onemelo od zistenia, že konzumuje čoraz viac dovážaných potravín, sa ozývajú hlasy o nevyhnutnosti prijať pre všetky vlády záväzný program potravinovej bezpečnosti. Keď to poľnohospodári počujú, začnú sa usmievať. A koľko bude platiť nová koncepcia. Po výmenu najbližšieho ministra, ktorý zasa príde s nejakým zázračným ozdravujúcim plánom? Ľudia z praxe už takmer ničomu neveria.
"Teraz nás nabádajú, aby sme si otvorili malé bitúnky, ale kto si spomenie, že v Turci sme ich pozatvárali v nedávnej minulosti päť či šesť," pýta sa Zlata Holubová. Po vstupe do únie veterinári žiadali, aby sme urobili sprchy pre ošípané, namontovali koľajničky, smalt povymieňali za antikor. Na Západe to farmári nemali, ale nás preháňali ako školákov. Ste v únii, plňte jej predpisy! Nemalo to zmysel, tak sme bitúnok zatvorili a nechávame si zvieratá porážať na Orave", rekapituluje jednu podnikateľskú kapitolu blatnická predsedníčka. Koľkí z jej kolegov však rezignovali a prekliali chvíľu, keď sa pustili do finalizácie produkcie?
Holubová je umiesená z dobrého cesta a len tak sa nevzdá. Na sklonku zimy otvorili v družstve malú mliekareň, kde začali vyrábať jogurty, parené syry, plnotučné mlieko, zakysanky. Všetko poctivé výrobky, bez akýchkoľvek konzervačných látok. Jogurt chcú predávať v sieti družstevných obchodov a niektorých súkromných obchodov v Turci. Štandardný pohárik jogurtu aj s DPH po 28-30 centov.
"Ponúkneme vyššiu kvalitu ako reťazce a lepšie ceny," vraví Holubová. Nemá záujem deliť sa s obchodníkmi o pridanú hodnotu, ktorú vytvorili družstevníci. Spomína malého výrobcu zo stredného Slovenska, ktorý predáva jogurty špičkovej kvality pre jeden z veľkých reťazcov. Ten ich pyšne vystavuje na regáli medzi pôvodnými slovenskými výrobkami a seká kus po 45 centov, keď ich od výrobcu nakúpil po 20 centov. O takéto partnerstvo Holubová nestojí.
 
Reťazce ako nový fenomén
Obchodné reťazce sú nepochybne novým fenoménom Slovenska, ale aj Česka či Maďarska. Prvé sa objavili na trhu v druhej polovici deväťdesiatych rokov, aby po roku 2000 začali nemilosrdne valcovať konkurenciu. Ľudia v nich nakupujú radi, do koša dostanú všetko do domácnosti a reťazce im poskytli nielen záplavu tovaru, ale aj akcie. Niečo, čo prv Slovensko nepoznalo. Pavol Konštiak, šéf Zväzu obchodu a cestovného ruchu, s istou mierou zveličenia zrejme trafil klinec po hlavičke, keď povedal, že prapôvodom záujmu o nákupy v reťazcoch bol hlad občanov, pretože v minulosti sme okrem banánov a mandarínok nič iné z exotického ovocia v obchodoch nemali. Naozaj pulty sú plné, ale čím sú zaplnené?
"Lacným tovarom, ktorého kvalita neuspokojuje," týmito slovami charakterizoval predávané produkty na brnianskej výstave Salima šéf českej Potravinárskej komory Miroslav Toman. S takýmto hodnotením súhlasí aj slovenský kolega, podpredseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Dušan Janíček.
Ako vyzerá súčasná ponuka potravín? Toman o nej povedal, že rastie počet výrobkov, v ktorých je drahá surovina nahradzovaná lacnejšou. Napríklad hydinovým separátom, sójou a rastlinnými tukmi. Príčina tohto stavu je podľa Tomana zrejmá - neustály tlak obchodných reťazcov na cenu potravinárskych výrobkov.
"Snaha ponúkať spotrebiteľom čo najlacnejší tovar privádza na náš trh rad veľmi lacných zahraničných potravinárskych výrobkov, ktoré by ste ale na pultoch rovnakých reťazcov v Nemecku či Rakúsku hľadali márne," podotkol Toman. A ako príklad uviedol aj u nás dobre známe hydinové mäso chladené vodou, čo významne zvyšuje možný výskyt salmonely, až po dovozy nie príliš kvalitnej a nie príliš vzhľadnej zeleniny a ovocia mierneho pásma. Teda vitamínov, ktoré si kedysi na oboch stranách Moravy pestovali Česi a Slováci sami.
Lenže obchodníci vidia situáciu inak. Už citovaný Pavol Konštiak v televíznom dueli s potravinárom Dušanom Janíčkom vyhlásil, že "konkurencia na Slovensku je dostatočná a každý (obchodník) má snahu v otvorenej Európe nakúpiť tam, kde kvalita zodpovedá cene. A potom prišlo nádherné Konštiakovo rozuzlenie, či skôr zauzlenie. "Problém na Slovensku je v tom, že my vlastne nevieme, ktorý výrobok je slovenský a ktorý nie je."
 
Veľký a malý brat
Nuž naozaj to často ani len netušíme. Koľkí zo spotrebiteľov napríklad vedia, že maslo z bratislavskej mliekarne, hoci nesie slovenskú značku, sa vyrába v Bavorsku?! Alebo kurčatá v slovenskom obale nie sú slovenské, lež poľské či brazílske? K nám sa iba doviezli a prebalili. A zemiaky, považované za druhý slovenský chlieb, to je kapitola sama osebe.
"Voči slovenským dodávateľom zemiakov sa reťazce správajú ako veľký brat k malému. Nesúhlasíte s našimi podmienkami? Dobre, my si zemiaky dovezieme. Ich pozícia je ber, neber. Aby si zachovali určitú tvár, zoberú nejaké percento lokálnych výrobkov," zhŕňa skúsenosti slovenských farmárov predseda Zemiakarského zväzu Slovenska Viliam Bezák.
Keď berú slovenský tovar, neraz je podľa Bezáka označený za druhú triedu, a pritom je to prvá trieda. Rozdiel medzi cenami slovenských a francúzskych zemiakov je často 150 percent, pričom kvalita je prakticky rovnaká. "Vari len špeciálne dvojkilové balenia francúzskych zemiakov sú o niečo lepšie, ale určite nie je rozdiel v jedenapolnásobku ceny," tvrdí Bezák.
Ľubomír Drahovský sa však reťazcov zastáva, keď pripomína obchodníkmi často vyslovovaný argument, že slovenskí potravinári a poľnohospodári nedokážu plniť dodávky vo vyrovnaných objemoch a cenovo konkurovať.
Lenže podľa Bezáka to minimálne pri zemiakoch už celkom neplatí. Nevie pochopiť, že najväčší domáci reťazec, ktorý v reklamných spotoch zdôrazňuje slovenský pôvod predávaných výrobkov, má podpísaný kontrakt na dodávku zemiakov z Česka.
"Keď som sa ich opýtal, prečo uprednostnili českých zemiakarov pred slovenskými, tvrdili, že to má veľké výhody. Pritom ako konkurencia vieme zabezpečiť celoročné dodávky, balenie, aké len chcú. Napokon nás pozvali k rokovaciemu stolu. Rokujeme, ale ešte nič konkrétne z toho nevzišlo," povedal Bezák.
A zemiakový príbeh uzavrel nečakanou pointou. Predpokladá, že zemiaky, ktoré sa vozia z Česka na Slovensko, nemusia byť českého pôvodu. "Česi vlani doviezli 100-tisíc ton zemiakov a vyviezli 70-tisíc ton. Mám podozrenie, že v obchodoch sa predávajú prebalené nemecké zemiaky. Na Slovensku platíme pridanú hodnotu ani nie tak Čechom, ktorí zemiaky prebalili, ako Nemcom, ktorí ich vyviezli."
 
Odtrúbené. Alebo predsa nie?
Nastal čas urobiť si poriadok na dvore. Politici aj samospráva sa zhodujú na tom, že je najvyšší čas prijať doktrínu, ktorá urobí prietrž úpadku domácej výroby a jasne vymedzí aj pozíciu Slovenska pri rokovaní o reforme Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Akokoľvek sú čísla o podporách z Bruselu impozantné, nestačili na to, aby zastavili pád výroby potravín na Slovensku. Na rozdiel napríklad od Poľska, ktoré po vstupe do Európskej únie zvýšilo poľnohospodársku produkciu o päť miliárd eur, tá slovenská upadla o vyše sedemnásť miliónov eur.
Ak sa to niekomu zdá málo, tu sú čísla. Vyrábame už len 65-tisíc ton bravčového mäsa, o 96-tisíc ton menej ako v roku 2004, keď sme začali brať európske dotácie. Inými slovami povedané, len necelé štyri z každých desiatich kíl bravčového mäsa, ktoré zjeme, majú slovenský pôvod.
Ak pôjdete najbližšie do obchodu, dajte si námahu a pozrite sa, akú potravinu kupujete. Na Slovensku máme už okolo 300-tisíc hektárov bielych, teda neobrábaných pozemkov a veselo vozíme potraviny z celého sveta. Aká bude naša potravinová bilancia na konci ďalšieho desaťročia? Ak nechceme odtrúbiť domácej výrobe potravín, nová vláda by mala začať robiť upratovanie. Inak sa Slovensko zmení na potravinovú kolóniu a dedovizeň budú obrábať farmári z cudziny. Už majú pod kontrolou desiatky podnikov a tisíce hektárov pôdy.
 
Chlieb náš každodenný, daj nám dnes
Kto by nepoznal Otčenáš a v ňom vyjadrenú túžbu a požehnanie chlebíku, základnej obžive človeka. Koľko ľudí prekrižuje bochník, skôr než si z neho odkrojí krajec a spomenie si na Rúfusov verš, že chlieb je boží dar? Chlieb považujeme za samozrejmosť, ale neraz si prácu doň vloženú veľmi nevážime. To o nás spotrebiteľoch vravia pekári.
Malí pekári, držitelia rodových skúseností, prežívajú ťažké časy. "Ľudia chcú chlieb, ktorý ich nestojí veľa peňazí ani času. Len menšina spotrebiteľov oceňuje kvalitu," charakterizoval súčasníka Zbyněk Kotek, malý český pekár.
Svoje učňovské roky prežil v Rakúsku. Všimol si, že veľké rakúske mestá zásobujú priemyselné pekárne a sortiment dopĺňajú malé, ktoré si stále držia pozície na vidieku a v malých mestečkách. Kým Rakúšana uživí sto čerstvých denne upečených pecňov a tristo rožkov a k tomu sladké pekárske výrobky, českí a slovenskí pekári o tom nemôžu ani len snívať.
"Naši spotrebitelia spohodlneli. Sú leniví ísť po dobrý chlieb k pekárovi, po jemné párky a voňavú klobásu k mäsiarovi, najradšej nakupujú pod jednou strechou v supermarketoch," ťažká si Kotek.
Ak niekto predáva chlieb do obchodných reťazcov, po čase zistí, že sa stal otrokom. Objednajú si viac chleba a nepredajú ho, ber si ho pekár naspäť. Že to zákon nedovoľuje? Nič to, hypermarket vyreklamuje chlieb ako plesnivý. A keď pekár nechce prísť o odberateľa, zrazí podpätky, lebo ak nie, sú tu iní ochotní dodávatelia. Na Slovensku je okolo 500 pekárov. To drží ceny, ale aj dusno na trhu, ktoré zákazník nevidí.
Kto to vraví? Jeden z pekárov zo západného Slovenska. Nechce byť menovaný, prišiel by o zákazníka.
Máte svojho vinára? A čo tak pohľadať si svojho pekára.
Chlieb je predsa boží dar, nie obyčajný priemyselný výrobok.
Jozef Sedlák; Pravda; 13.3.2012

 

« späť