Drahé potraviny už nie sú hrozbou, ale všednou realitou. Aj bohaté Francúzsko pripravuje pre ľudí v núdzi potravinové balíčky. Bude ich rozdávať tiež Slovensko. Múka a cestoviny, ktoré by zadarmo malo dostať až 370‑tisíc ľudí, náhle prikovali pozornosť celej krajiny k poľnohospodárstvu.

Čo sa s ním stalo? Ešte tak nebolo, aby sa Slovensko nedokázalo uživiť.

Pulty obchodov sú plné, ale ľudia platia za potraviny čoraz viac. Platy nemajú vysoké, tak si vyberajú mlieko, bravčové mäso či kurčatá za akciové ceny. Na pôvod výrobkov sa príliš nehľadí. Tento týždeň verejnosť mimoriadne znepokojila správa mliekarov, že na pultoch je už len 47 percent potravín slovenského pôvodu. Domáca výroba zjavne ťahá za kratší koniec povrazu.

Mesiac po skončení dioxínovej kauzy, ktorá otriasla Nemeckom aj susednými štátmi, Slováci nanovo nakupujú nemecké bravčové mäso či hydinu. Mrazené kurčatá s cenou hlboko pod dve eurá sú neodolateľné. Cena rozhoduje.

Cena skutočne rozhoduje... a láme väzy aj výkvetu slovenského poľnohospodárstva. Na družstve v Kočíne pri Piešťanoch práve vybili celé štyritisícové stádo ošípaných vrátane matiek. Predsedovi družstva Jozefovi Puvákovi sa trasie hlas, ale trh s bravčovým mu nedal na výber.

"Mali sme špičkový chov, ale nebudeme predsa dotovať bitúnok. Mäsiari nám urobili zo života peklo, predávať ošípané kilo po 90 centov sa rovná strčiť hlavu do slučky. Načo sa trápiť, nikto aj tak nechce naše kvalitné bravčové mäso," hovorí Puvák a rozladene dodáva, že národ sa radšej otrávi dioxínovým mäsom, akoby mal zaplatiť o pár desiatok centov viac.

O niekoľko mesiacov bude Slovensko zrejme bez vlastných ošípaných. V obchodoch sa predáva už len 30 percent slovenskej bravčoviny. A stále je relatívne lacná. Farmári totiž mäso za babku vypredávajú. Ale čo bude potom?

"Ošípané zostanú možno vo vysokoškolskom podniku Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre ako názorná živá pomôcka pri výučbe študentov," ironizuje Puvák. A potom chladnokrvne odkáže: "Zapamätajte si, mäso zdražie."

Už sa tak deje. Rast cien ohlásili pekári. V obchodoch nenápadne stúpla cena mlieka o jeden až dva centy. Za zemiaky od jesene ľudia platia o sto percent viac ako pred rokom. Cent k centu, euro k euru. Štvorčlenná rodina vo februári tohto roku vydala za mesačný nákup potravín 235 eur, o 10 eur viac ako na jeseň minulého roku.

Vyhliadky nie sú ružové. "Ľudia musia rátať s tým, že za potraviny zaplatia viac," konštatoval tento týždeň bývalý poľnohospodársky bankár Ľudovít Pósa, ktorý nezvykne zveličovať.

Kým spotrebitelia ešte vo výpredajoch nakupujú lacné bravčové a kurčatá, farmári už platia vysoké účty za hnojivá či naftu.

"Liadok, ktorý je motorom výživy všetkých rastlín, zdražel oproti minulej sezóne o neuveriteľných sto percent. Nemôžeme rátať ani s lacnejšou červenou naftou. Platíme za ňu plnú taxu, a to z našej firemnej pokladnice vytiahne o 160 tisíc eur navyše," prepočítava rastúce náklady senecký farmár Zdenek Černay.

Černayovi nejde do hlavy raketový rast ceny hnojív. "Politici sa navzájom žerú, ale vôbec sa nezaujímajú o praktické veci. Namiesto jalovej diskusie o múčnom balíčku by si mali posvietiť na monopolistov dvíhajúcich do nebies ceny hnojív, ktoré rozhodujú o úrode obilia," upozorňuje Černay. A sucho dodáva: "Potraviny z novej úrody nemôžu byť lacné, keď všetko, čoho sa roľník dotkne, zdražie."

Aspoň ľudia na vidieku by mohli mať potraviny lacné. Nie je to pravda. Vidiek sa za posledných dvadsať rokov na nepoznanie zmenil.

"Ľudia už nechovajú ani len sliepky. Východoslovenská dedina na rozdiel od poľskej chudobnie a vymiera, vôbec sa nespolieha na vlastné sily," opisuje obraz úpadku Ján Petro, predseda družstva v Choňkovciach, ktoré obhospodaruje polia v dvanástich dedinách neďaleko slovensko‑ukrajinskej hranice.

"Ministri aj exministri pôdohospodárstva sa hádajú ako psy a pod rukami sa im všetko rúca. Most Bélu Bugára má v kompetencii pôdohospodárstvo, ale inšie ho netrápi, len zákon o dvojakom občianstve. Všetci by sa mali rozísť po krajine, potom by možno zistili, ako si tu žijeme," rozhorčuje sa Petro.

Spomína, ako si nedávno v obchode učiteľ na dôchodku pýtal od predavačky starý chlieb pre psíka. Prekvapená žena vytreštila naňho oči, pretože žiadneho psa nikdy nechoval. Nemal na čerstvý chlieb. Vláda má naozaj dôvod rozdávať múku a cestoviny, ale to podľa Petra nie je riešenie.

Choňkovské družstvo likviduje ošípané rovnako ako kočínske. V okrese Sobrance je posledným podnikom, ktorý ešte chová kravy a ošípané. "Vlani na nich prerobilo takmer dva milióny eur ‑presne 56 miliónov korún," vyčísľuje stratu v starej mene Petro. "Bránil som sa do poslednej chvíle, ale svine asi načisto vybijeme. Netuším, kam pošlem dvadsať ľudí," trápi sa predseda nad osudom družstevníkov.

Petro je zo starej školy a cíti zodpovednosť za podnik, kde pracuje 180 ľudí. "Vyrástol som medzi nimi, poznal som otcov i starých otcov, ale čísla nás nepustia. Nemáme inú voľbu: Buď chov v lete zavrieme a prežijeme, alebo sa všetci pôjdeme pásť."

Áno, presne tak stojí otázka, buď ‑ alebo. Nikde nie je taká vyostrená ako medzi farmármi, ktorí sa špecializovali na chov dobytka a ošípaných. V tragickom finále melú z posledného. Patrili k tomu najlepšiemu, čo Slovensko malo, no už padajú nie na kolená, ale rovno na hubu. Prečo?

Tento týždeň bili na koľajnicu mliekari. V záplave slov vysvetľujúcich úpadok generálna sekretárka mliekarenského zväzu Zuzana Nouzovská priznala, že "sme zanedbali východoslovenský trh". Ano, východ krajiny sa už slovenským výrobcom potravín vymkol spod kontroly. "Ľudia už nemusia chodiť na nákupy do Poľska, pretože poľskí obchodníci im exkluzívne dovezú kurčatá, maslo, syry rovno do bytov. Je to ako v zlom sne. Už obsadili Sninu, Medzilaborce a teraz atakujú Humenné. Ak sa rýchlo nespamätáme, skončíme," varuje pred katastrofou konateľ Humenskej mliekárne Jozef Hurný.

Dramatizuje či nedramatizuje situáciu Hurný? Pravdu‑povediac, nie je ďaleko od pravdy. V slovenských obchodoch sa predáva už len 45 percent slovenských jogurtov a iba jedna tretina masla. Na pulte je stále v ponuke maslo z Liptova, kilogram za 8,36 eura, ale aj francúzsky Président za 10,45 eura. Koľko by stálo maslo, keby načisto skončili slovenskí chovatelia dobytka?

Kým produkcia mlieka na Slovensku z roka na rok upadá a za dvadsať rokov sa prepadla z dvoch miliárd kilogramov na 900 miliónov, v západnej Európe rastie. Len za minulý rok o 1,7 miliardy kilogramov. "Nemusíme vyrobiť ani liter, Nemci, Francúzi a Rakúšania nás zalejú svojim mliekom," predpovedá možný scenár Hurný.

Kdesi sa očividne stala chyba. Výrobcovia potravín hovoria, že za klesajúcim predajom slovenských potravín sú obchodníci. "Spotrebiteľ si nekúpi to, čo nie je na pulte. Ak nám chcú obchodníci pomôcť, musíme sa dostať na regály," uviedol šéf mliekarenského zväzu Ján Johanes.

Potravinári roky opatrne vážili slová na adresu obchodníkov. Dotlačení k okraju priepasti teraz bez servítky hovoria o vzájomných vzťahoch to, čo si naozaj o nich myslia.

"Obchodné reťazce sa v letákoch chvália, že sa vzdávajú 30‑percentnej marže v prospech svojich spotrebiteľov. Komu chcú nahovoriť tieto nezmysly? Prečo skrývajú tzv. zadné marže, rôzne spätné bonusy ‑ energetické, logistické a čo ja viem ešte aké," uľavil si nedávno generálny riaditeľ Levickej mliekarne Marián Šolty.

Zo strany prezidenta Zväzu obchodu Pavla Konštiaka však prišla schladzujúca odpoveď. Obchod nelíže smotanu. Spätné bonusy patria k normálnej metóde obchodu.

Naozaj spätné bonusy sú realitou. Tak ako sú skutočnosťou prebytky potravín na obrovskom európskom trhu. Núkajú sa obchodným reťazcom ako skvelá páka na znižovanie cien od domácich producentov. Nikto sa príliš nezamýšľa nad tým, že zo Západu prichádzajú na Slovensko dvoj‑ či trojnásobne viac dotované potraviny, s ktorými slovenskí farmári nedokážu súperiť.

"Chceme rovnaké dotácie ako západoeurópski farmári, žiadajú slovenskí roľníci. Lenže vyhliadky, že sa pomery po roku 2013 zlepšia, nie sú bohvieaké.

"Staré členské štáty únie budú všemožne chrániť súčasnú úroveň priamych platieb pre svojich roľníkov," tvrdí agrárny ekonóm Zdenek Lukas z Viedenského ústavu pre porovnávanie ekonomík. Ako dôvod udáva nižšiu cenu práce v nových členských krajinách. Pokiaľ sa mzdy nevyrovnajú, nedôjde podľa Lukasa ani k úplnému zjednoteniu priamych platieb.

Tieto slová pôsobia ako studená sprcha. Na pomoc zvonka sa Slovensko nemôže príliš spoliehať. Musí mobilizovať vnútorné sily. Je však ešte vôbec čo mobilizovať? Naozaj nastanú masové výpredaje podnikov, na ktoré čakajú Dáni? Mimochodom, dánski farmári ovládajú už 40 percent produkcie bravčového mäsa. Výroba bravčového mäsa na Slovensku neskončí, len bude v inej réžii ‑ zahraničnej. A to isté sa môže stať s výrobou mlieka.

"Nejaké družstvá sa možno predajú, ale osobne nemám dôvod svoju farmu predávať," hovorí Zdenek Černay. Tento farmár začínal na troch hektároch a tohto roku bude mať jeho farma už takmer dvetisíc hektárov.

Pravda, Černay nechová dobytok ani ošípané či hydinu. Špecializuje sa na zemiaky, obilie a cibuľu. Má úrody porovnateľné s najvýkonnejšími holandskými farmármi. A takých ako Černay je v okolí Senca hneď niekoľko. "Je tu drahá pôda, sme dobrí, Dáni nás nevyhodia zo sedla."

V jednom sa všetci zhodujú, že si treba naliať do pohára čistého vína alebo, presnejšie, povedať pravdu. "Nech si sadnú za jeden stôl politici sprava aj zľava, ale nech už konečne povedia, či a aké poľnohospodárstvo vlastne chcú," žiada Petro.

Exbankár Pósa upriamuje pozornosť na využívanie dotácií a eurofondov. "Mnohé z nich sa vyložene prejedli. Poupratujme si doma. Je najvyšší čas, inak nám naozaj odzvoní." A napokon jeden príklad za všetky. Slovensko ročne vyrobí len 50‑tisíc ton ovocia, ďalších 100‑ti‑síc ton dovezie, a to má v Európe tretie najlepšie podmienky na pestovanie jabĺk. "Teraz sú v móde biosady. Jedna tretina z nich rodí, Jedna tretina veľmi málo a Jedna tretina vôbec," glosuje situáciu ovocinár Marián Varga. Pritom na hektár berú všetci rovnakú podporu 900 eur. Naozaj nikomu v Bratislave ani v Bruseli neprekáža, kam idú tieto podpory?